Sú albumy, na ktorých sa hudobníci snažia prísť s niečím neobvyklým, aby kovovému žánru dodali nový impulz a usmernili jeho ďalší vývoj. Presným opakom sú albumy, neprinášajúce nič nové, ťažiace skôr z minulosti a to je prípad aj kapely MESSIAH’S KISS. Jej členovia sa zhliadli v heavy metale osemdesiatych rokov, ktorého sa držia natoľko kŕčovito, že svoj druhý počin nazvali najklišovitejším možným názvom – „Metal“.

Na jednej strane možno prejav neoriginálnosti, na strane druhej skvelý marketingový ťah ako medzi ľuďmi získať aké-také povedomie. Málokto asi obíde tento názov bez úplného povšimnutia, čím už samozrejme zavadí pohľadom aj o meno kapely. Hoci si nie som istá, či väčšina reakcií bude práve pozitívna. Navyše, ak názov natoľko vypovedá o hudbe, ktorá je zachytená na striebornom kotúčiku. Ale ako sa hovorí, aj negatívna reklama je reklama.

MESSIAH’S KISS nemajú naozaj čím prekvapiť. Nahrávku beriem skôr ako ich tribute tradičnému heavy metalu. Preto som sa ani nepozastavila nad tým, keď som občas začula vplyvy IRON MAIDEN („The Edge Of Eternity“), RUNNING WILD („Angels“) či HELLOWEEN („Hell Or Victory“), našťastie všetko v únosnej miere. V porovnaní s nimi však MESSIAH’S KISS znejú akosi retro, skrátka nie veľmi súčasne. Album obsahuje všetko, čo by na správnom heavy metalovom cédečku nemalo chýbať. Nájdu sa na ňom true metalové tracky v strednom tempe („Metal ’Till We Die“, „Holy Waters“), silné refrény, ktoré sa okamžite zaryjú do hlavy („Believer“), dostatočný priestor majú melódie (napr. „Fight Or Fall“) a epika („Blackhawk“) a okrajovo sa objavujú aj speedovo ladené skladby („Hell Or Victory“). Celkom dobre pôsobí štadiónovým rockom zaváňajúca „Run And Hide“. Vôbec najväčším plusom nahrávky je zaradenie jednotlivých skladieb tak, aby dochádzalo aspoň k menším obmenám nálady a tempa. I keď po nejakom piatom raze to už je len málo platné. Skladby sú z kategórie tých priemernejších, nemajú čím vyniknúť, pretože všetko tu už bolo. Kapele akoby chýbala vlastná tvár. Niečo, podľa čoho by boli okamžite rozpoznateľní. V tomto smere nemôže pomôcť ani spevák Mike Tirelli, ktorý má sýty hlas, pre metal ako stvorený, no nie zase až tak výnimočný, aby sa nestratil v dave. V „Tears In The Rain“ odhaľuje hard rockovú polohu hlasu, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že ak by skladbu prespieval Jorn Lande, vyznela by oveľa presvedčivejšie. Predstavuje rozvláčnu kompozíciu, vlastne jedinú baladu na doske, kde asi dosť pomohol producent Nikolo Kotzev. Nedopadla by v celku zle nebyť čudného ženského „spevu“ na záver.

MESSIAH’S KISS majú pre svoju hudbu skvelé podmienky: silné vydavateľstvo a spoluprácu s renomovaným producentom. Žiaľ, miera ich vlastného vkladu do muziky je veľmi nízka. Zase hrajú to, na čom vyrastali a asi sa nepotrebujú viac angažovať. Keby „Metal“ nahrali v osemdesiatych rokoch, pri troche šťastia by dnes možno figurovali medzi vyššie spomenutými kapelami...